Dobrodružstvá z Istanbulu.
Day one.
Koniec projektu Erasmus+, v Edremite (Turecko) skončil ako inak, slzami. Ľudí ktorých ste tam spoznali, prelomili s nimi ľady možno zamilovali, už pravdepodobne nikdy neuvidíte. Ale pár z nich predsa uvidíte, a to čoskoro v ISTANBULE. Zmiešana skupina šiestich ľudí, dvaja z Poľska: Kuba, Karolina , ostatní členovia tejto štvordňovej výpravy po Istanbule, budú Janka, Zuzka, Maroš, a jaa.
Prvý omyl ktorý som urobil, bol sakra dosť veľký. Predstavte si že celá partia odlieta z Edremitu o tri hodiny skôr, no to je ten najmenší problém, oni totižto doleteli na letisko Ataturk ktoré leží v Európskej časti tohoto veľkomesta, no ja som o tri hodiny neskôr doletel na pôdu letiska Sabiha Gökçen ktoré je úplne na opačnej strane Istanbulu.
Stratený vo veľkom meste
Takže konečne som priletel, nejakým zázrakom sa mi podarilo dorozumieť s ľuďmi tam , no nebolo to ľahké. Naviedli ma na stanicu metra s názvom Üsküdar. „Okaaay boy so“ … a teraz ako ktorá strana metra preletí na európsku stranu cez ten podmorský tunel? Bolo mi to jedno utekal som hlava, ne hlava cez všetky turnikety, išlo o to že to bolo posledné metro ten večer, a ja som si nemohol dovoliť čakať noc v Ázii, takže som dostal „eskortu“ v tom spôsobe keď Tureckí karabinieri ma s prekvapením na mojej strane nechali bežať ďalej do metra cez všetky turnikety ktoré som preskákal „like race horse“. Posledný eskalátor ma delil od nástupišťa keď metro už zastavovalo … Neviete si ani predstaviť ako vypnutý som bol, keď som nasadol do tej „električky“.
Europe day 1.
Takže v Európskej časti to vyzeralo všetko lepšie … robím si srandu vyzeralo to rovnako ako v Ázii no poviem vám, Ázia bola zlo, no ešte nebudem predbiehať. (Čo sa stalo v ázijskej časti sa dočítate v Day 2.)
Tak späť k Day 1. vystúpený z metra na Európskej časti bolo ako vyslobodením po celodennej prekážkovej dráhe Istanbulom v ktorej som naozaj šliapal na kartičky na náhodu a finance ako v hre „Dostihy a Sázky“ . Priatelia, snažil som sa pripojiť na Wi-Fi po celom Istanbule no je to NEMOŽNÉ verte mi a v Turecku dáta nezapnete, jedine čo som vedel, že ma moja crew bude čakať na hostely (Best Islands Hostel) na ktorý som mal len adresu na papieriku a všetko čo som o ňom vedel, bolo aby som si po pravej ruke držal mešitu Sultan Ahmed (Modrá mešita) a na ôsmej hodine som si mal držať Hagiu Sophiu … V NOCI !
Za Hagiou Sophiou ma s mojím rozhrkaným kufrom začali naháňať traja všivaví tureckí psí bastardi. Koniec koncov, tým trom kožuchom môžem poďakovať, pretože som im utiekol do uličky kde už bol môj hostel. Na recepcii nevedeli kto som, určite bol recepčný zhúlený a vedel som v akom type ubytovania budem musieť bývať na tých pár dní, nakoniec došla Janka (heslo na Wi-Fi mi recepčný dal s úsmevom tak zvodným ako môj pokérovaný kamarát z Čadce) takže, Janka vybavila recepčného aby sa vrátil do svojho meditovania, a mňa vybozkávala vyobjímala „Neverili sme že dorazíš“ trepne Jana… vtedy u mňa skončila, no usmial som, „Že ja nedojdem?! Ona ešte neví dó já som!“ Tak nakoniec boli na izbe všetci, čakali ma, no … next trouble?
Áno, šesť ľudí na izbe, malo len jeden kľúč od izby, no ďalší pohľad po zvítaní s crew bol na moju postel, „Si robíte flipy?“ pomyslel som si jak som videl plesnivú stenu, posteľné prádlo riňavé asi od kedy založili „Best Islands Hostel“ keď nie neskôr … Vypili sme samozrejme najväčší hnus a to bola vodka Bazooka.
Takže máte pár tipov ktoré nerobiť , zopakujeme si
- Do Istanbulu neleťte na letisko Sabiha Gökçen ak chcete prežiť.
- Nepite vodku Bazooka ani Istanblue.
- Neopovážte sa ubytovať v lacnom hosteli, môžete tam kapnúť.
- Hľadaním Wi-Fi sa ani neobťažujte, nemáte šancu.
Spánok ako v armáde
Po facke ako od McGregora (vodky Bazooky) som zaspal v svojej plesnivej posteli. Chvála bohu oblečený, a nie nemal som vankúš, spal som na svojich tričkách. Bomba nápad, aj nabudúce, pôjdem sám na letisko ktoré je na druhom konci sveta. Vtedy som si uvedomil, že o tri dni z toho letiska letím znova, a že by som to všetko inak nezažil, zalial ma studený pot, vodka. Dobrú noc, nabudúce Day 2.
Veľká poklona patrí aj organizácii Adel ktorá nám tento erasmus umožnila!
Toto bol len prvý deň, a aj to by som vám ešte pri ohni mal čo rozprávať, Ak sa vám článok páčil, sledujte aj ostatné dni z tejto série Istanbul.
