Shutterstock
Dva dni, 274 kilometrov a mínus 25 eur.
Ak ste už niekedy cestovali stopom, viete, že za naozaj minimum peňazí sa dokážete dostať všade, kam si len zaumienite. My sme za 11 dní vďaka stopovaniu prešli Rakúsko, Slovinsko, Taliansko a Poľsko.
Takto vyzeralo naše putovanie Slovinskom
Krajinu sme prešli za dva dni, najazdili sme 274 kilometrov a minuli sme 25 eur.
Nie všetko zlato sa ligoce
Po dlhotrvajúcom stopovaní nám na hraniciach konečne zastavilo prvé auto. V mesačnom svetle sme nasadli dovnútra a mladá horolezkyňa nás previezla o pár desiatok kilometrov ďalej.
Tam sme našli dokonalé miesto na stopovanie – obrovské odpočívadlo s McDonaldom, veľkým parkoviskom a benzínovou pumpou. Na prvý pohľad to vyzeralo ako stopársky raj, nečakali sme ani na sekundu a postavili sa s tabuľkou na viditeľné miesto pri výjazde.
Tam sme na zemi našli odkazy očividne frustrovaných stopárov, ktorí sa tu snažili pred nami. Fixkou na obrubník písali, že toto miesto na stopovanie je naozaj hrozné a jeden z nich to zavŕšil odkazom „3.6, more terible than great“. Mysleli sme, že odtiaľto neberú ani ľudí do pekla.
Ničím „nerušený“ spánok pri elektrickom vedení
Museli sme na tam nakoniec prespať, no nájsť vhodné miesto bol problém, keďže tam nebol žiaden ker ani vyššia tráva, kde by sme sa skryli. Nakoniec sme sa zložili za elektrický stožiar pri parkovisku a povedali si, že prinajhoršom nás niekto vyhodí a zahráme idiotov a ospravedlníme sa.
Celú noc nám bzučal elektrický prúd za hlavami, ale únava bola silnejšia. Zobudili sme sa na neskutočne vysoké teploty, v stane sa to nedalo vydržať. Boli sme spotení akoby sme vyšli z bazéna, keďže sprcha nie je vo výbave stopára, len sme sa prezliekli a skúšali šťastie ďalej.
V pekle na 15 hodín
Na tomto mieste sme uviazli asi najdlhšie. Ak rátam aj spánok, boli sme tam viac ako 15 hodín. Nebolo nám všetko jedno, začali sme byť frustrovaní a navyše sme neostali bez povšimnutia miestnej polície.
Keď si muži zákona vypýtali doklady, opýtal som sa, či sme urobili niečo zlé. „Nie, páni, len si vás zapisujeme v prípade, že niečo vystrojíte. Máme tu v poslednom čase viac migrantov, tak to kontrolujeme,“ odpovedal mi policajt a spolu s kolegom slušne odišiel.
Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou a konečne nám zastavil mladý pár Slovákov. S krajanmi sme vtipkovali a nakoniec sme prišli na to, že idú okolo Ľubľany, takže nás ochotne zaviezli na okraj mesta. Keď sme sa vodiča MHD opýtali, kde si máme kúpiť lístky do mesta, len mávol rukou a povedal, že máme vojsť a lístky neriešiť, takže sme sa zviezli do centra zadarmo.
Tichý chaos v meste
Predstavte si kolóny v najväčšej bratislavskej rannej špičke a jazdiace autá, ktoré však brázdia cesty v tichosti. Tak by sa jednou vetou dala opísať Ľubľana.
Ľudia sa spokojne prechádzali po uliciach, nikam sa neponáhľali. Centrum bolo naozaj očarujúce, no miestami tam bolo cítiť veľmi zvláštny kyslo-sladký zápach, ktorý pravdepodobne spôsobila kanalizácia. Tento nedostatok vyrovnávali trhy neďaleko hlavného námestia, kde sme si nakúpili šťavnaté a poctivé ovocie.
Trojitý most sa v centre mesta odráža nad riekou Ľubľanica, na mesto dáva pozor celé generácie Ľubľanský hrad, na ktorý sa dostane schodmi alebo lanovkou za niečo okolo 10 eur.
Ak niekedy navštívite Slovinsko, musíte zažiť ruch a atmosféru Matelkovej ulice. Je to doslova hippie zóna. Alternatívna kultúra hlavného mesta vás vnesie do tínedžerského seriálu – všade sú pomaľované steny, v takmer každej budove sídli umelecká dielňa a ulicami sa preháňajú skejťáci. Drogy sú na tomto mieste na každom kroku, ľudia vám ich ponúkajú bez toho, aby ste o ne vôbec prejavili záujem.
Po ceste sme objavili skvelú Tureckú reštauráciu Safran, kde nám chutil najmä tradičný dezert – baklava. Po jedle sme na okraji mesta čakali odvoz s palcom hore. Vybrali sme si cesty nižších tried a po čase z nás začali byť bežci na kratšie trate, pretože sme chceli vidieť viac vidiek ako diaľnice a väčšie mestá. Slovinské mestá a dediny nám pripomínali zmes talianskej, nemeckej a rakúskej kultúry.
Za volant po šiestich pivách? V Slovinsku žiadny problém
Prvý odvážlivec, ktorý nám za Ľubľanou zastavil, bol učiteľ matematiky. Porozprával nám o tom, aké dôležité je budovať si rešpekt už od prvého dňa v škole. Prikyvovali sme, až kým nás nevysadil pod rúškom tmy niekde v dedine na kraji sveta, kde akurát boli slávnosti vína. Pokušeniu sme odolali a pokračovali v stopovaní ďalej smerom na talianske hranice.
Povolená hranica alkoholu za volantom je v Slovinsku menej prísna ako u nás. Ak vám namerajú do 0,5 promile alkoholu v krvi, tak ste stále v práve. To však neplatí pre profesionálnych vodičov (MHD a podobne) a tých, ktorí majú vodičský preukaz menej ako dva roky.
Kým my sme alkoholovým slávnostiam odolali, nemôžeme to povedať o vodičovi, ku ktorému sme nasadli po pár minútach stopovania. „Chlapci, bol som v krčme, s kamarátmi sme dali šesť pív. Nebojte sa, nie je to prvý raz,“ snažil sa nás upokojiť počas cesty a my sme si v tom momente poriadne pripli pasy.
Počas cesty som cítil, ako sa z neho tie pivá vyparujú, nespustil som z neho oči, aby nezaspal a keď sme vystúpili z auta, ďakoval som Bohu, že sa nám nič nestalo. Prečo sme z auta nevystúpili? S alkoholom sa nám priznal uprostred serpentín v lese a my sme nemali inú možnosť.
Ďalší bizár sme zažili 50 kilometrov od talianskych hraníc. Zastavil nám mladík na novej Audine, o ktorom by ste povedali, že je typický mladík z dediny. Hip-hopový playlist, basy na maximum a po diaľnici 200 kilometrov za hodinu.
Začal som tŕpnuť, keď sa rozprával o tom, že bol drogovo závislý a cestovanie stopom mu zmenilo život. „Stopoval som len po Slovinsku a pán, ktorý mi zastavil, mi ponúkol prácu a teraz je môj šéf,“ zdôveril sa a vysadil nás pri miestnom kasíne. Boli sme len 20 minút pešou chôdzou od Talianska a na ceste nebolo živej duše. O tom ale nabudúce.
A koľko nás celé stopovanie stálo?
Na ceste po Slovinsku som minul 25 eur. Najviac som zaplatil za kozmetické doplnky, ktoré bolo treba po ceste doplniť. Druhá najdrahšia položka boli domáce pekárne a niečo som minul aj v tureckej reštaurácii v Ľubľane. Cez Slovinsko sme prešli celkovo 274 kilometrov za dva dni, v stane sme strávili len jednu noc.
