Repatriácia Slovákov do karantény
Buďte radi, že karanténu máte v pohodlí domova.
Celý svet dnes trápi nový koronavírus, a ak vás už karanténa doma nebaví, nezúfajte – ešte stále by ste mohli byť na druhom konci Európy. Tak ako ja.
V januári som prišiel do hlavného mesta Lotyšska, aby som tu v letnom semestri študoval žurnalistiku cez program Erasmus plus. Na internáte v Rige som býval dva a pol mesiaca, kým som 22. marca kvôli koronavírusu nemusel opustiť Lotyšsko v českom vládnom špeciáli. Ale poďme pekne poporiadku.
V článku si prečítate:
- Ako obyvatelia Lotyšska (ne)bojujú s koronavírusom,
- ako to vyzerá na vyľudnenom internáte v Rige,
- aké dve možnosti majú študenti v zahraničí, ktorí sa chcú dostať čo najskôr na Slovensko,
- ako vyzerá cesta vládnym špeciálom,
- a čo všetko sme o sebe museli prezradiť, kým nás ubytovali v karanténnom zariadení v Gabčíkove.
(zdroj: Denis Dufala)
Štvrtok, 19. marca 2020
Päť statočných
Všetci zahraniční študenti, až na piatich odvážnych, už utiekli domov, kým sa ešte dalo. V utorok už krajinu nebolo možné opustiť a zákaz platí minimálne do 14. apríla. Do domoviny prekvapivo poodchádzali aj spolužiaci z Talianska a tak sme na celom internáte ostali v tomto zložení:
Článok pokračuje pod video reklamou
- Volodimir (Ukrajina)
- Svjeta (Ukrajina)
- Maria (Grécko)
- Delphine (Francúzsko)
- Denis (Slovensko)
V obchodoch je tu zatiaľ dostatok jedla, no na konci dňa už v regáloch nenájdete nič okrem pár vajec. Predavači však denne dopĺňajú vybielené pulty, čiže zatiaľ nehrozí, aby sme šli loviť divú zver do lesov.
Krátko k internátom: Nečakajte žiadne Mlyny, izby aj zariadenia sú nové a v sprche som si zatiaľ nepokecal so žiadnym živým organizmom plesňového typu. Kampus tvoria dve budovy internátov, každá má štyri poschodia a približne 70 izieb. Študenti bývajú v troj a štvorlôžkových izbách, mne prischla „trojka“ s Talianom a Gruzíncom.
Na každom poschodí sa nachádzajú toalety a sprchy, kuchyňa s jedálenským stolom, dvoma elektrickými sporákmi, trúbou a dvoma umývadlami.
Denis Dufala, 22-ročný študent žurnalistiky, sa na Fičí venuje najmä článkom o cestovaní a v Lotyšsku bol kvôli štúdiu v rámci programu Erasmus plus. (zdroj: )
Rúško? Načo?
My, ktorí sme tu zostali zaseknutí, sa doslova vyhýbame jeden druhému. Deň čo noc počúvam kašeľ z okolitých izieb a keď ich správou cez Facebook vyzvem, aby sa pre istotu šli dať skontrolovať alebo zavolali na príslušnú linku s podozrením, tak povedia, že „okay okay, will do”.
Bola aj snaha vyrobiť si vlastné rúško, no nedržalo na tvári, tak mi Ukrajinec priniesol jednorázové, ktoré sa snažím aspoň preprať a dezinfikovať. Lepšie ako nič.
Lotyšsko a Covid-19
Lotyšsko má 1,92 milióna obyvateľov a aktuálne je tam k 23. marcu 180 potvrdených infikovaných pacientov na koronavírus. Doposiaľ bolo testovaných 6114 ľudí, krajina nehlási v súvislosti s vírusom žiadne úmrtie.
Lotyši sa vonku bez hanby premávajú bez rúšok. Za celý deň som videl dvoch ľudí s rúškom – seba v zrkadle a pána na ulici, a to som sa kvôli prieskumu naozaj prechádzal po celej Rige zhruba dve hodiny. Vlaky smerujúce do centra sú rovnako plné, ako keby tu žiadna pandémia nebola. V reštauráciách a kaviarňach sa ľudia stretávajú v skupinách a vychutnávajú si kávu alebo gordon blue, čo je pre mňa nepochopiteľné.
Tí uvedomelí sa snažia ostať sami na izbách a ak už musia vyjsť von, tak sa úplne vyhýbajú verejnej doprave. Do autobusu nenastúpite prednými dverami a k vodičovi máte vstup zatarasený páskami. Aspoň, že voľné pečivo balia v obchodoch do fólii, aby sa naň nedostal vírus.
Piatok, 20. marca
Premýšľam, čo urobiť. Študenti, ktorí sa chcú dostať do domoviny čo najskôr, majú dve možnosti:
1. Čakať v Lotyšsku alebo v hociktorej krajine, kde študujú, a hneď ako to bude možné, tak sa domov vrátiť na vlastne náklady.
Doma nás však čaká povinná dvojtýždňová karanténa a za jej porušenie nám hrozí pokuta 1659 eur. Nehovoriac o tom, že ak sme dostali grant od svojej domovskej univerzity a vrátime sa na Slovensko predčasne, tak s najväčšou pravdepodobnosťou budeme musieť vrátiť časť grantu, ktorý sme od univerzity dostali. Taliani to riešili tak, že svoj návrat do domoviny zamlčali, študujú online a tým pádom ich domovská univerzita o vrátenie časti grantu nežiada.
2. Využiť prepravu od ministerstva zahraničných vecí.
Stačí sa na to zaregistrovať elektronicky na veľvyslanectve. Háčik je v tom, že podmienkou je zotrvať až do vyhodnotenia testov na vírus v štátnych zariadeniach ako Gabčíkovo, Donovaly alebo Liptovský Ján. V týchto zariadeniach sa pohybujú potenciálne infikovaní pacienti a riziko našej nákazy sa v tejto „karanténe“ môže zvýšiť.
Háčik je tiež v tom, že v týchto karanténnych zariadeniach nie ste sami – podľa svedectiev ľudí, ktorí tam sú, sú spolu na izbe traja až piati ľudia. Taktiež zdieľate strechu s ľuďmi, ktorí prišli z rôznych kútov zeme vrátane Talianska či Veľkej Británie.
Sobota, 21. marca
Umývanie rúk cez slzy
V čase, keď som sa premával medzi ľuďmi alebo navštívil nemocnicu kvôli úrazu, mal som na tvári rúško a ľudia na mňa pozerali, akoby videli ducha. Ruky mám vyžraté od dezinfekcií tak, že si ich už naozaj umývam cez slzy. Keď sa pýtam na rúško v lekárni, ani nedopoviem vetu a lekárnik už krúti hlavou a vyzýva ma, aby som sa už na to ani nepýtal. Rúško alebo respirátor je v Lotyšsku luxusom, ktorý si finančne dovoliť môžeme, no niet ho. Stále premýšľam, čo urobiť.
Nedeľa, 22. marca 2020
Muž v skafandri, zatajovanie kašľa a vládny špeciál
Spolu s ôsmimi ďalšími erasmákmi zo Slovenska, ktorí študujú po celom Lotyšsku, sme sa rozhodli letieť domov. Veľvyslanectvo v Rige nám oznámilo, že domov poletíme českým vládnym špeciálom.
Nevieme sa dočkať. Na medzinárodné letisko prichádzam vopred, som tu úplne sám, ak nerátam pár hliadkujúcich policajtov a zamestnancov letiska. Po civilistoch ani stopy.
Po chvíli dorazia veľvyslanci zastupujúci Českú a Slovenskú republiku, ktorým podávam vyplnené dokumenty s osobnými údajmi. O pol hodinu už letisko zapĺňa asi 50 ďalších cestujúcich, prevažne Čechov. Letieť so mnou nebudú len študenti, ale aj deti a starší ľudia, ktorí opúšťajú Lotyšsko, Litvu a Estónsko.
Po vážení batožín v dvojmetrových odstupoch postupujeme na bezpečnostnú kontrolu, kde ma personál zastavuje, aby som vymazal fotografie, ktoré som počas kontroly nafotil na svoj smartfón. Až potom ma púšťajú ďalej.
Pred vstupom do lietadla nás kontroluje vojenský lekár v skafandri. Pýta sa, či nás trápi kašeľ, či berieme lieky alebo či sme mali v posledných dňoch horúčku. Po krátkom dotazníku každému meria teplotu a tým, ktorí majú len provizórne rúško, rozdáva jednorázové lekárske. Medzitým, z tunela, ktorý viedol od lietadla, vystúpilo zhruba 25 Lotyšov, ktorí boli repatriovaní z Českej republiky späť do svojej vlasti.
Po absolvovaní rýchleho testu, pri ktorom mnohí zatajujú kašeľ alebo jemné pokašliavanie, nás presúvajú na palubu lietadla a prikazujú nám sadnúť si len na sedadlá, ktoré sú pokryté bielym poťahom. Na palube nás vítajú vojaci.
Len nie Gabčíkovo
O štvrť na štyri odlietame z Rigy a po hodine a pol pristávame na pražskom letisku. Tu nás čaká delegácia zo Slovenska, ktorej sa hneď bežím opýtať, či vedia, kam nás odvezú. Jeden z úradníkov hovorí, že sami nevedia, že to zistia až počas jazdy v autobuse cez telefón. Druhý ho dopĺňa a hovorí, že Gabčíkovo to zrejme nebude, pretože už nemajú voľné kapacity. Podľa svedectiev známych a diskusií na internete by bolo Gabčíkovo tou najhoršou možnosťou.
Po tom, čo sme vykúpili celý automat s občerstvením, sa presúvame pred letisko a nastupujeme do autobusu. Pred Brnom sa spolu s ostatnými modlím a dúfam, že to šofér stočí na východ, kde by sme prechádzali okolo Trenčína a vyhli sa tak scenáru Bratislava, alebo ešte horšie, Gabčíkovo. Nedeje sa tak a pokračujeme v ceste smerom na juh.
Na hraniciach sa k nám pripájajú tri policajné autá, ktoré nám robia sprievod až do samého konca cesty. Celý čas majú zapnuté majáky a vyzerá to naozaj ako scéna z filmu. Keď míňame Dúbravku, už vieme, „ktorá bije“ – zrejme ideme do Gabčíkova.
Strieda sa vo mne hnev a smútok, čo ešte viac vyeskalovalo tým, že si trojčlenná rodina sediaca za mnou dáva dole rúška. Nasleduje hádka, preruší až vodič, ktorý všetkých vyzve, aby si počas transportu nedávali dole masky.
Prichádzame pred ubytovňu v Gabčíkove. Prednostný výstup z autobusu dostáva už spomínaná rodina, pretože má malé dieťa. Lekár nám vysvetľuje ďalší postup – máme sa rozdeliť na troj a dvojčlenné skupiny, pretože izby, v ktorých budeme bývať, sú rozdelené do buniek ako na internátoch. Na jednej bunke môže byť päť ľudí, jedna izba je dvojka, druhá trojka.
V autobuse čakáme hodinu, postupne najskôr volajú trojice, potom dvojice. Kráčame do červeného stanu, kde nás čakajú zdravotníci – znova nám merajú teplotu a pýtajú sa na osobné údaje, kontaktnú osobu v prípade núdze a zisťujú, či sme vegetariáni, vegáni, či máme nejakú intoleranciu alebo obmedzenie v stravovaní. Vyfasujeme jeden toaletný papier a jedno mydlo pre tri osoby, spolu so všeobecnými podmienkami správania sa v ubytovni.
Jedlo vraj budeme dostávať bezkontaktnou formou – personál zaklope na dvere a jedlo nechá zabalené pred dverami. Odpad sa rovnako vynáša tak, že ho položíte pred dvere a o ostatné sa postará personál.
