Malé, veľké kroky mojich topánok. Cez zamilovanie až k žobraniu. Based on true story x the show must go on!
V prvom rade sa chcem svojim „botám“ poďakovať za to, že ma odniesli do rôznych kútov sveta, kam by som sa bez nich nedostal… BLUD! Bol by som tam tak či tak, no bosý. Čo všetko však prežili? Dozviete sa nižšie…
Zakopane, Poland
Moje tenisky si toho prežili naozaj dosť, ako prvé by som spomenul projekt Erasmu+, kde moje boty dostávali zabrať denno denne. Každý večer po dobu osem nocí, niesli moje emócie, zamilovanie no hlavne opité telo: „Denis ty čo robíš prosím ťa“, dobre že mi nohy nevykrútili, keď videli ako som dotiahol polovicu Zubrowky na ex. Hneď po dokončení posledného glgu sa spolu so mnou rozbehli dolu schodmi, vykopli dvere a „tyku“ som hodil do najväčšieho snehu. Teraz si presne nespomeniem kto ma povzbudzoval, ale boli to asi práve tie fejkové boty z Wishu, ktoré som „oryhal“.
V Zakopanom tieto (btw biele topánky) nezažili len zlé chvíle. Videli aj moje zamilovanie do prekrásneho dievčaťa z Rumunska. Videli aj nádherné štíty Tatier z poľskej strany a zožali aj pochvalu od tureckého trendsettera – Uğur Yürük wish you everything best! Zažili môj plač počas lúčenia so skvelými ľuďmi, za ktorých som vďačný že som mohol stretnúť a poďme domov botičky. Samozrejme sme počas projektu aj s topánkami putovali do Krakówa.
Cez Le Mans až do Paríža
Tenisky dlho doma nevydržali, a už 26. marca.2018 sa doslova vypýtali do Francúzskeho Le Mans. Spoločne sme teda leteli na ďalší bláznivý projekt, respektíve mi ani nešlo o projekt ale splniť si sen, že vybehám Paríž. Wooo, pristátie a prvý dotyk topánok s plochou letiska Charles de Gaulle bolo, ako keď vám farár na konci omše podá požehnanie, cítil som sa ako niekto kto už môže umrieť lebo zažil všetko. Topánky však boli proti: „Denis poď musíme stihnúť TGV do Le Mans!“. Dobre teda… Šprintom sme sa dostali až na stanicu, ktorá bola vďaka bohu na letisku. Neviem presne kto bol viac zadýchaný, ja alebo moje „galoše“.
Ufff… „Bráško sme tu!“. Môj párik topánok začínal mať od seba ďaleko keď uvidel tie krásne Francúzky no pravá bota šmykla vpred a rozbil som sa na zem. „Si nenormálny? Ešte pred dvoma týždňami si plakal za Monicou… „Spamätaj sa!“, doslova, keď som pred tým ubytovaním medzi všetkými spadol, toto povedali moje topánky.
Sacre Coeur
Ako inak, môj štýl, samozrejme aj moje „tichošlapky“, pochválili Taliani aj Španieli. Znova mali topánky dôvod na radosť, najmä vtedy keď sme boli v klube LOFT Factory, a ako klasický Slovák som tam vytancoval, povykrúcal nejednu nevestu. Shuffle dance, s týmito bielymi botami vyzeral ešte lepšie, a tak som si to tam dával jak Borat v U.S.A.A. Úplne mimo z cenníku v tomto klube… „Ideme na izbu nie?“, pýtal som sa topánok : „No ne, ty tu ostaň a my dve pôjdeme domov samy… „Dilino, davaj héd ideme!“. Dal som na nich, potácali sme sa ešte krásnym historickým centrom, kým sme sa dostali k metru. Prišiel som do spoločenskej miestnosti, kde sa ostatné národy snažili angažovať v pití borovičky. Najviac to zvládali Gréci, to uznali aj moje boty, keďže jedna z nemenovaných Sloveniek mi hodila „tyku“ nielen na mikinu, ale aj na moje už raz pokrstené „drahé“ lásky.
Shoes sad story
Prejdime k smutnej časti príbehu. Jednej noci som bol totálne mimo a stratil som svoje tichošlapky. „Kde ste?!“, zapíjal som žiaľ. Na izbe neboli, v spoločenskej tiež nie. Bosí som ich hľadal okolo budovy, pri jazierku vzdialenom desať metrov. „Prečo ste ma opustili“, reval som pred vchodom. Nakoniec mi poslala jedna zo Španielok fotku, ako sú v dámskych sprchách, že si po ne mam prísť. Teraz som si už bol „sto pro“ istý, že moje lásky si potrebovali len na chvíľu odo mňa oddýchnuť, dať si teplú sprchu a vychladnúť. „Dobre dám im čas“, povedal som si. Na druhý deň moje zlaté už čakali pred dverami izby, ktorú som zdieľal s Palestínčanom. Mimochodom veľmi zlatý chlapec, pred párty mne aj topánkam čítal arabské básne v angličtine, ktorým som síce nerozumel, ale boli to krásne časy prežité s mojimi dvoma polovičkami.
Deň „D“!
Rozlúčka s mojimi „Malakas“ , samozrejme nie všetkými pretože nás čakalo mesto lásky Paris! Po záverečných túlačkách po centre Le Mans, ma botičky odniesli na autobus smer Paríž. V autobuse som ich samozrejme vyzul, aby netrpeli ďalej môj sladkokyslý zápach ako omáčka sweet chilli z mekáču. Ďalej si pamätám už len ako ma Martin (Slovák, ktorý sedel so mnou) zobudil. Obul som sa, a túlavé topánky ma zaviedli do jaskýň Parížskeho metra. Spolu sme žasli, aké je to Metro de Paris veľkolepé, plné histórie, nekončiacich labyrintov v podzemí a samozrejme tyrkysové vláčiky.
Splnený sen, túlavé topánky
NEZABUDNEM, ako som prvý krát spolu s galošmi zazrel Eiffelovku, takmer som sa rozplakal, behal mi mráz po chrbte, bol som v závrate. Možno si hovoríte prečo? Jednoducho bol to môj sen a teraz som naozaj tu, obutý v topánkach, ktoré už so mnou zažili všeličo a napriek tomu pokračujú v púti po svete verne so svojim pánom. Rozbehol som sa smerom k veži, bežali sme spolu hlava nehlava, aby sme to videli v plnej kráse. Dobehol som k Eiffelovke, prešiel cez bezpečnostnú kontrolu a ocitli sme sa priamo pod symbolom Paríža. Kúpil som si pohľadnicu, a priamo pod vežičkou som napísal ľúbostný list Monice do Rumunska. Topánky dostali nápad.
Vive la France !
„Denis, poďme ten list dopísať na tope Eiffelovky“, zdal sa to ako dobrý nápad a tak som ten list nedokončil pod vežou ale dopísal som ho nad… Nad mestom mojich snov, pri výhľade, ktorý sa nemôže rovnať žiadnemu inému. Romantické, no nie? Topánky žiarlili a zároveň boli šťastné! Prešli sme zopár tých schodov až na samí vrch Eiffelovky, spolu s mojimi drahými topánkami v ruke s listom pre lásku, čakali na západ Slnka nad Parížom. Pod večer, sme si dopriali romantickú prechádzku po Champs elysées spolu s topánkami.
Pytačky topánok
Zlatý klinec večera, ako som si musel doslova od ľudí vyžobrať sedemnásť EUR, na autobusový lístok z Paríža na letisko Beauvais. Vďaka zamietnutí platieb mojou úžasnou kartou, som sa stal bezzubým v metropole Francúzska a hrozilo že zmeškám let do Budapešte, chvála bohu, vďaka mojim špinavým topánkam a dvom kufrom, som vyzeral ako posledný chudák, a tak sa mi za polhodinu (do odchodu autobusu), podarilo od ľudí vyzbierať tých sedemnásť eur, na moju cestu domov. Krivého slova nemôžem povedať na svoje topánky, prežili, užili, vyžobrali a dorazili domov kompletné! Hovorím kompletné, po týchto cestách ako James Cook. Bolo by toho oveľa viac, nechcem vám však napísať knihu, ale rýchly prehľad mojich chvíľ v topánkach.
Takto vyzerali moje veľké, malé kroky, resp. ČO ZAŽILI MOJE TOPÁNKY…
Prítomnosť?
Teraz oddychujú, no kde ma zavedú najbližšie, čo zažijeme? Stockholm ? Vymením ich už len vtedy, keď mi prídu nové od footshopu!
Im so glad for special people what I have abillity to met on projects, and mine shoes too ! Thank you Romania, Turkye, Greece, Spain, Italia, Lithuania and much more… Remember : “ When I die. I wanna be remembered for the life I had. Not the money I have made!“ Greece listen… I cant explain it by words, but I am your obligator till I die ! Apostolis, Vagelis, Sergio, Lamborghini, Evie ! Here we are !
